Striedavá starostlivosť

Striedavá osobná starostlivosť obsiahnutá v zákone č. 36/2005 Z.z. o rodine v platnom znení je pomerne novým inštitútom. Do Slovenského právneho poriadku bola zavedená novelou zákona č. 217/2005 Z.z., ktorým sa menil a doplnil ZoR. Sprvu sa táto úprava stretla s nepochopením a radikálnym odporom avšak v súčasnosti je preferovaným prostriedkom v rámci zabezpečovania výkonu osobnej starostlivosti o dieťa.
Kedy prichádza do úvahy striedavá starostlivosť?
V rámci konania o rozvode manželstva súd rozhoduje aj o zverení dieťaťa pochádzajúceho z manželstva do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, alebo po splnení zákonných predpokladov o zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti. Zároveň nie je vylúčené, aby jeden z rodičov podal napríklad rok po rozvode návrh na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti. V rozhodnutí súd určí presné časové obdobie, ktoré sa bude opakovať a počas ktorého bude dieťa striedavo v starostlivosti jedného a druhého rodiča.
Veľkou výhodou tejto formy starostlivosti o dieťa je, že rodičia si neplatia výživné, ale obaja pomerne zabezpečujú jeho osobnú starostlivosť. Tu je potrebné zdôrazniť, že súd prihliada na dĺžku osobnej starostlivosti oboch rodičov o dieťa, ako aj na majetkové pomery oboch rodičov, z čoho vyplýva, že tieto ak nie sú diametrálne odlišné, súd v konaní vyživovaciu povinnosť neurčí. Spravidla rodič, ktorý zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti navrhuje, navrhne aj spôsob jej uskutočnenia, čo nevylučuje ani možnosť druhej strany mať pripomienky prostredníctvom vyjadrenia či protinávrhu. Najefektívnejšie ale je, ak sa rodičia maloletého dieťaťa dohodnú, avšak aj takáto dohoda podlieha schváleniu súdu. Schválenie dohody súdom zefektívňuje jej výkon, nakoľko súd rozhoduje autoritatívne ako orgán reprezentujúci a vykonávajúci súdnu moc v štáte.
Podmienka schopnosti komunikovať medzi rodičmi dieťaťa pri jej uskutočnení a výkone nie je absolútna, nakoľko aj Ústavný súd ČR vo svojom Náleze, sp.zn. I. ÚS 1554/14, z 30. decembra 2014. v tejto súvislosti uviedol, že „již samotná střídavá péče totiž může být impulsem ke zlepšení komunikace a lepší spolupráci rodičů.“ Je ale jednoduchšie realizovať ju keď sú rodičia dieťaťa schopní dohodnúť sa a vzájomne medzi sebou komunikovať.
Aké podmienky musia byť splnené na jej ustanovenie?
Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Avšak ak aspoň jeden s rodičov v konaní pred súdom súhlasí so zverením dieťaťa do striedavej starostlivosti, vzniká súdu zákonná povinnosť skúmať, či by jej ustanovenie bolo v záujme dieťaťa.
Podľa Nálezu Ústavného súdu ČR, sp.zn. I. ÚS ČR 2482/13 z 26. mája 2014 medzi kritériá, ktoré musia súdy pri rozhodovaní zohľadňovať patria hlavne existencia pokrvného puta medzi dieťaťom a rodičom, miera zachovania identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb, schopnosť osoby usilujúcej sa o zverenie dieťaťa do starostlivosti zaistiť jeho vývoj a fyzické, vzdelávacie, emocionálne, materiálne a iné potreby; a prianie dieťaťa. Ide o základné objektívne kritériá, ktoré musia byť zásadne splnené, aby mohlo dôjsť k zvereniu dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti.
Zároveň musí súd prihliadať aj na rešpektovanie práva dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany oboch rodičov a udržania pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s oboma rodičmi. V praxi má však vplyv na posudzovanie týchto otázok skutočnosť, či je alebo nie je na strane rodiča zabezpečené vhodné výchovné prostredie, dostatočné rodinné zázemie a na strane ktorého. Táto úloha prislúcha orgánu sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately, ktorý v prvom rade vykoná šetrenie v mieste bydliska rodiča a následne podá súdu správu o svojich zisteniach.
Je potrebné uvedomiť si, že striedavá osobná starostlivosť je, ak nevnímame inštitút osvojenia, kde starostlivosť o dieťa nezabezpečujú vždy pokrvní príbuzní, najbližšie k výchove dieťaťa v rodine, aj keď nie v pravom slova zmysle.
V praxi často prevláda názor laikov, že dieťa by malo byť zverené matke, ktorá ho porodila. Ide však o už dávno prekonanú zásadu, nakoľko je v každom konkrétnom prípade nevyhnutné skúmať podmienky na strane oboch rodičov a podľa toho rozhodnúť s tým, že práva oboch rodičov sú rovnaké.