Častokrát sa vyhýbame riešeniu akéhokoľvek právneho problému z dôvodu, že nás odrádza dĺžka prípadného súdneho konania. Takýto postup je však nesprávny. Pokiaľ máte za to, že Vaša prípadná žaloba by mohla byť dôvodná, má zmysel minimálne vyhľadať pomoc odborníka. Obdobne, ako sťažovateľka v konaní vedenom pred Ústavným súdom ČR.

Ústavný súd ČR rozhodoval vo veci porušenia práva na spravodlivý proces, na ochranu vlastníctva a zvláštnu ochranu mladistvých.  Sťažovateľka sa podanou ústavnou sťažnosťou domáhala zrušenia platobných rozkazov, pretože ich vydaním mali byť porušené jej vyššie uvedené základné práva, garantované Listinou základných práv a slobôd.

Skutkový stav

Sťažovateľka ešte v čase, kedy nebola plnoletá, t.j. mala 12 rokov, cestovala pardubickou mestskou hromadnou dopravou bez platného cestovného lístka. Trikrát sa na výzvu kontrolóra nepreukázala platným cestovným lístkom. Podľa platného prepravného poriadku jej preto v týchto troch prípadoch vznikla povinnosť zaplatiť cenu za prepravu spolu s prirážkou. Takto vzniknuté dlžné sumy boli neskôr postúpené z Dopravného podniku mesta Pardubice na vedľajšieho účastníka, ktorý podal žalobu o ich zaplatenie. Sťažovateľka bola v týchto konaniach zastúpená svojou zákonnou zástupkyňou, t.j. matkou, keďže v čase vedenia konania nebola plnoletá. Súd rozhodol o podaných žalobách tak, že sťažovateľku zaviazal k zaplateniu dlžných súm, vo výške 1.007 Kč, 507, Kč a 1.007 Kč, spolu s náhradou trov konania advokáta vo výške 8.454 Kč, 6.669 Kč a 8.454 Kč, t.j. celkovo 26.000 Kč. Rozhodnutia súdu prevzala matka maloletej, pričom voči nim nepodala odpor. S obsahom napadnutých rozhodnutí sa sťažovateľka oboznámila až v roku 2014, kedy nahliadla do súdneho spisu prostredníctvom svojej advokátky, keďže v danom čase zistila, že voči jej osobe sú vedené tri exekučné konania. Snažila sa brániť podaním návrhu na zastavenie exekúcie a tvrdila, že boli nariadené na základe nevykonateľného exekučného titulu. Súd jej návrhy zamietol.

O svojej povinnosti zaplatiť dlžnú sumu sa sťažovateľka dozvedela po 6 rokoch

Medzičasom nezakúpenia cestovného lístka sťažovateľkou a vydaním napadnutých platobných rozkazov bola sťažovateľka zverená do ústavnej výchovy. Dôvodom bola skutočnosť, že jej matka napriek silným citovým väzbám nebola schopná zabezpečiť jej riadnu výchovu, hlavne pre neusporiadané vzťahy s otcom sťažovateľky. Tento vystavoval celú rodinu domácemu násiliu. Sťažovateľka bola v detskom domove až do roku 2013, kedy dosiahla plnoletosť. V čase podania ústavnej sťažnosti bola na rodičovskej dovolenke a okrem poberania sociálnych dávok nedisponovala žiadnym majetkom.

Žaloba pre zmätočnosť

Po podaní ústavnej žaloby sa sťažovateľka bránila aj podaním žaloby o zmätočnosť, voči predmetným platobným rozkazom. Bránila sa tým, že postupom súdu v konaní pred vydaním platobných rozkazov jej bola úplne odňatá možnosť konať pred súdom. Napriek tomu, že konanie bolo v tejto veci vedené pred prvoništančným súdom, ešte aj opätovne, nakoľko vec bola odvolacím súdom vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci, žaloba sťažovateľky bola zamietnutá ako nedôvodná, pre nedodržanie trojročnej objektívnej lehoty od doručenia platobného rozkazu matke sťažovateľky. Počas konaní o zmätočnosť rozhodnutí bolo konanie o ústavnej sťažnosti prerušené.

Konanie pred Ústavným súdom ČR

Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdila, že napadnuté platobné rozkazy, voči ktorým nemôže podať ani žiadny opravný prostriedok, jej ukladajú zaplatiť takú sumu, ktorá je pre jej osobu likvidačnou. V konaniach, ktoré predchádzali vydaniu platobných rozkazov jej mala byť odňatá možnosť byť prítomná na prejednávanej veci, pretože konajúci súd konal s jej matkou a nie s ňou aj napriek tomu, že jej vek nebránil tomu, aby ju súd zaviazal k povinnosti zaplatiť žalované sumy. Do jej práva na spravodlivý proces bolo zasiahnuté aj tým, že vôbec nebola informovaná o podanej žalobe, prečo sa nemohla ani vyjadriť k vykonaným dôkazom, nemohla využiť žiadne práva, ktoré jej ako žalovanej priznával Občanský soudní řád. Prvoinštančný súd nezisťoval, či je sťažovateľka schopná vyjadriť svoj názor na vec, čím zasiahol aj do jej práv obsiahnutých v Dohovore o právach dieťaťa. Ďalej uviedla, že v čase vydania platobných rozkazov existoval medzi jej matkou a ňou stret záujmov, pre ktorý ju jej matka nemohla v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 zákona č. 94/1963 Sb. o rodině pred súdom zastupovať.[1] Podľa uvedeného ustanovenia sa po splnení zákonných podmienok ustanovuje do konania opatrovník. V danom prípade podľa tvrdení sťažovateľky jej matka nebola schopná zabezpečiť ani jej základné životné potreby, nie ešte brániť jej práva v konaní pred súdom. Podľa názoru sťažovateľky mala v danom čase práve jej matka povinnosť zaplatiť žalované sumy.

Do jej práva na vlastníctvo bolo zasiahnuté tým, že konanie o vydanie platobných rozkazov bolo vedené pod tromi rôznymi konaniami bez toho, aby boli tieto veci spojené, čo malo za následok, že jej vznikla povinnosť zaplatiť náhradu trov advokáta, avšak za činnosť, ktorú je možné považovať za administratívnu či rutinnú.

K ústavnej sťažnosti sa okresný súd vyjadril tak, že odkázal na obsah napadnutých spisov, z ktorých vyplývalo, že vo veci bolo rozhodnuté platobnými rozkazmi, ktoré boli zákonnej zástupkyni sťažovateľky doručené riadne, pričom voči týmto nebol podaný odpor.

Vedľajší účastník sa vyjadril v tom zmysle, že pred podaním žalôb bol oslovený zo strany matky sťažovateľky za účelom mimosúdneho doriešenia veci. Dohodli sa na splátkovom kalendári, avšak matka sťažovateľky zaplatila iba prvú splátku. Poukázal pri tom na to, že keď sa matka sťažovateľky snažila vyriešiť dlh svojej dcéry, nie je na mieste úvaha, že do konania mal byť ustanovený kolízny opatrovník. Upozornil aj na skutočnosť, že vo všetkých troch veciach sú vedené exekučné konania. Mal zato, že akýmkoľvek zásahom do právoplatných exekučných titulov by došlo k ich narušeniu.

Aké práva sťažovateľky boli porušené?

Ústavný súd ČR v tejto právnej veci prihliadol jednak na skutočnosť, že v čase začatia súdnych konaní bola sťažovateľka maloletá, nemala dostatočné rodinné zázemie, prečo jej schopnosť účinne sa brániť po právnej stránke bola veľmi sporná. Zároveň v čase konania prebiehalo aj konanie o zverenie sťažovateľky do starostlivosti, ktorého výsledkom bolo jej umiestnenie do detského domova. Ak by za týchto okolností zostali námietky sťažovateľky uplatňované v ústavnej sťažnosti bez odozvy, ocitla by sa v nevyriešiteľnej situácii. Konštatoval, že vzhľadom na špecifickosť situácie mali byť konania v danej veci spojené aj bez návrhu účastníka, pokiaľ tak súd neučinil, porušil právo sťažovateľky na spravodlivý proces, čo malo dopad aj na jej právo na ochranu vlastníctva.

Ústavný súd ČR ďalej uviedol, že niet žiadnych pochýb o tom, že v konaní išlo o formulárové žaloby. V takýchto konaniach sú náklady účastníka konania podstatne nižšie ako pri bežných žalobách. Ak teda všeobecný súd priznal nárok na náhradu trov konania vo výške, ktorá niekoľkonásobne prevyšuje žalované sumy, iba s prihliadnutím na úspech žalobcu a bez zreteľa na účelne a proporcionálne vynaložené náklady konania, porušil právo sťažovateľky na spravodlivý proces.

Napokon prijal nasledovný záver:

„I pokud obecné soudy dospějí k závěru, že nezletilé dítě bylo způsobilé uzavřít smlouvu o přepravě osob, musí se zabývat tím, zda takové dítě zavinilo porušení povinnosti zaplatit stanovené jízdné a zda si mohlo být vědomo důsledků spojených s jeho nezaplacením, tedy povinnosti zaplatit přirážku k jízdnému či hradit náklady řízení o zaplacení této částky. Obecné soudy též musí při svém rozhodování chránit zájem dítěte, aby do dospělosti nevstupovalo se závazky, jež mohou mít rdousící efekt.“[2]

Z týchto dôvodov Ústavný súd ČR konštatoval, že v prejednávanej veci všeobecné súdy porušili práva namietané sťažovateľkou a platobné rozkazy zrušil.

[1] Podľa ustanovenia § 37 ods. 1 zákona č. 94/1963 Sb. o rodině:

„Žádný z rodičů nemůže zastoupit své dítě, jde-li o právní úkony ve věcech, při nichž by mohlo dojít ke střetu zájmů mezi rodiči a dítětem nebo ke střetu zájmů dětí týchž rodičů.“

[2] Nález Ústavného súdu ČR, sp.zn. I. ÚS 1775/14, zo dňa 15.2.2017.